Atmosféra bola silno napätá. Bola tam totiž hŕstka delegátiek slobodne prejavujúcich nesúhlas s činnosťou súčasného vedenia komory verejne, na sociálnych sieťach a podporou petície, kde podpísaní žiadajú vedenie komory na odstúpenie, nekandidovanie a umožnenie nástupu novej generácie. Cítila som sa ako za bývalého režimu! Ja si ho síce pamätám len do svojich 13tich rokov života, no mám to napozerané a napočúvané až- až. Niekoľkým "rebelantom" odobrali hneď v úvode a priamom prenose mandát, vrátane mňa, a mohli sme ísť domov. Na moju žiadosť o uvedenie konkrétneho dôvodu sa mi dostávali samé arogantné a povýšenecké odpovede niektorých členov orgánov komory. Nestačila som sa čudovať do akej organizácie to patrím. Bolo mi jasné prečo to robia- obávali sa, že budem chcieť kandidovať na rovnakú funkciu ako osoba, ktorá na odobratie mojho mandátu najviac tlačila. Ak by som začala pátrať po tom, či v skutku nešlo o diskrimináciu, asi by som sa nestíhala ešte viac diviť (a divím sa, lebo nejaké informácie predsa len mám), no ja som po tomto stratila úplne všetkú chuť s takýmito ľuďmi spolupracovať. Holt, dnes sa to tak robí. Len ja som si naivne myslela, že si to nemôžu dovoliť už len z toho dôvodu, že by sa v priamom prenose zdiskreditovali. Mýlila som sa! Potlesk po niektorých vyjadreniach tejto konkrétnej osoby žal burácajúci potlesk ako Kim Čong Un na nedávnom zhromažení delegátov jeho krajiny, kedy premietali jeho fotografie od čias, keď bol dieťa (už vtedy salutoval v uniforme) až po súčasnosť.
Bývalá prezidentka komory sa vďaky za mnohé pozitívne zmeny, o ktoré sa v značnej miere pričinila za mnohé tie roky jej pôsobenia nedočkala, práve naopak. Zarazili až šokovali ma ostré útoky, urážanie, hanobenie mena, neférovosť a v mnohých prípadoch krivé obvinenia bývalej prezidentky zo strany terajšieho vedenia komory. Vinili ju snáď zo všetkého. Škoda len, že si prítomné delegátky nedali dokopy fakt, že z komory pred vyše rokom odišla iba ona, zbytok tam zostal a dnes v komore a sestrám vládne. Za ten rok "ťažko a systematicky pracovali". Akosi nestihli doriešiť zrušený zákon o MMN, radšej spracovali nový, hoc aj nezmyselný, zrušili zmluvu o právnej ochrane sestier, najali si právnikov, ktorých nik nepozná (tiež podozrivé), vyplakávali, ako komora peniaze nemá aj kvôli spackanému projektu a z hľadiska šetrenia nemôžu regionálnym komorám odvádzať 9 eur, ako tomu bolo doteraz, ale len 6,50 eur (tak sa nakoniec s delegátmi snemu dohodli), netrápi ich ani fakt, že toto môže byť pre mnohé regionálne komory doslova likvidačné, no hlavné je to, že majú úžasný nový archýv a vynovené kancelárie komory. Nie som ekonóm, ale aj tak mi to nedáva pri najmenšom ani logiku. Opäť len skonštatujem, že mnohé delegátky im to zhltli aj s navijákom. Padla dokonca aj taká myšlienka, že zrušia členstvo v medzinárodných štruktúrach, pretože nevedia s nimi rokovať. Jazyková bariéra. Ak by bolo vedenie komory rozumné, mohla som si to s ochotou vziať na starosť ja. Ale dali jasne najavo, že oni "také osoby" nepotrebujú. Vyplakávajú, že im chýbajú ľudia a keď sa hlásia, tak ich nechcú len preto, že majú na veci iný pohľad alebo názor. Vyzývali nás, aby sme nekritizovali z tepla obývačky, ale aby sme priložili ruku k dielu. My sme chceli, no oni si to zrazu rozmysleli.
Zo snemu som odišla v poobednajších hodinách, pretože som nemala najmenšiu chuť dívať sa na to, ako to celé ide dole vodou. Dnes etika, morálka a zmysel pre spravodlivosť stratili váhu podobne medzi sestrami, ako je tomu na slovenskej politickej scéne všeobecne. Najviac ma však zaráža to, že sa sestry sťažujú, vyplakávajú, ako im nie je dobre, málo zarábajú, podmienky na prácu sú niekedy až úbohé, no mnohé nemali záujem zúčasniť sa valných zhromaždení. Na tých stoličkách sedeli znova tie isté tváre, tí istí ľudia, ktorí tam chodia už roky až desaťročia a majú zastaralé komunistické myslenie i správanie, niektoré "s otočeným kabátom" bez hanby, niektoré sediac a dvíhajúc ruky do nebies na povel a bez toho, aby vedeli a mali naštudované, o čo vlastne ide. A o poklonkovaní sa ani nebudem zmieňovať. Svoje staršie klegyne si nesmierne vážim- starší človek možno nie je múdrejší, ale skúsenejší- a mám sa čo od nich učiť, no doba ide nezvratne dopredu. Bolo nutné spojiť sily straších a mladších kolegýň. Je mi smutno- presmutno zo situácie medzi sestrami. Nešlo tu o trieštenie, ako to mnohí poňali, išlo tu o nový vietor, o pravdu, férovosť a hlavne o to, aby sa zásadné problémy ako sú napríklad platy, zavádzanie nových pravidiel pri personálnom obsadzovaní sestier v ambulanciách, ktoré bude mať aj dopad na zdravotnícke zariadenia, a ďalšie dôležité záležitosti riešili presne, promtne a efektívne. Mrzí ma, že to niektorí nepochopili.
Momentálne vedenie vyčkáva, resp. málo koná. Dôvody si možme len domýšľať. Sestrám to evidentne vyhovuje- aspoň to vyjadrili jasne na sneme. Uvidíme, kam to až dospeje a ako sa staro- nové čerstvo zvolené vedenie popasuje s problémami, či bude "kontrolovať" alebo radšej spolupracovať s pár novými tvárami a akým smerom sa bude poberať ďalej.
