Vzťah sestra- pacient sa "pokazil"

Autor: Beáta Grešš Halász | 19.9.2013 o 14:30 | (upravené 19.9.2013 o 14:47) Karma článku: 12,60 | Prečítané:  1577x

Spochybnením zákona 62/2012, ktorý mal upravovať minimálne mzdové nároky sestier a vyslovením nedôvery bývalej prezidentke komory sestier radou komory sa rozpadli aj tie najposlednejsie ilúzie o tom, že sestry to niekam spolu svorne dotiahnu. Tieto udalosti nás sestry sfúkli ako sviečku. Ešte viac nespokojnosti, arogancie, frustrácie, vyhorenosti. Pacienti v nás už úplne stratili dôveru. Bola cesta. Naklonili sme si asi 250 tisíc občanov tejto krajiny na "našu stranu". Sľúbili sme im zlepšenie podmienok, kvalitu, profesionalitu na úrovni. Nesplnili sme im to. Poznáme však skutočné dôvody?

Lavína blogov o nespokojnosti pacientov a ich pohľade na naše rúcajúce sa zdravotníctvo do hlbokej čiernej diery, z ktorej asi niet cesty von, vo mne vzbudila podozrenie. Žeby sa vzhľadom na kauzu SPP zvolebnievalo? Alebo je v tom niečo celkom iné? V každom prípade to verejnost naozaj zaujalo. Vyše 75tisíc prečítaní. Týchto prípadov je isto omnoho viac, len sa pacienti nesťažujú a už vôbec nechcú zverejňovať mená, či zariadenie. Obávajú sa, že ak budú znova potrebovať "ich služby", zdravotníci nebudú týchto sťažovateľov "šetriť".

Dovolili sme veciam zájsť až takto ďaleko. Kto za to všetko može? Všetci máme na tom podiel viny. Pacienti sa oficiálne nesťažujú, resp. málo. Poväčšine sa sťažujú takí, ktorí pri prijíme očakávajú vavríny, mávatká, a pri odchode z nemocnice plné zdravie, nové zuby, facelifting ako bonus. "Obyčajný" človek má strach. Čo ak sa bude musieť vrátit? Veď mu nepodajú ani pohár vody a nechajú ho možno aj umrieť vo vlastných telesných tekutinách. Obe prípady sú však podľa môjho názoru extrém. Faktom však ostáva, že keď pacient verejne a oficiálne nevyjadrí svoju nespokojnosť- nech je už vážnejšia, či menej vážna- je ťažké niekam dôjsť, niečo zmeniť. Niet na základe čoho meniť. Tí, čo sa nesťažujú musia pochopiť, že svojim mlčaním vyjadrujú spokojnosť s danou situáciou.

Na druhej strane sestry, a dovolím si tvrdiť, že aj ostatný zdravotnicky personál, sa svojou frustráciou, vyhorenosťou a pocitom bezmocnosti možno často nevedomky "vybúri" na pacientovi. Nemôžem obhajovať všetky sestry- žiadne zovšeobecňovanie, pretože sme ľudia a rôzne povahy. Hyenismus sa pochopiteľne neodpúšťa. Ale verejnosť by mala poznať aj odvrátenú stránku veci. Sestry sú často živiteľkami rodín a ich príjem ledva, snáď ani nie vždy, pokrýva základné potreby rodiny.  A čo horšie, prídu do práce a denne riskujú registráciu a bezpečnosť pacienta. Tu naozaj neostáva priestor na úsmev. Nemajú dostatok materiálu, pomôcok, personálu. Jedna sestra na 30 pacientov bez ďalšej pomoci. Nedostatok rukavíc. Nedostatok liekov. Nemožné? Mýlite sa! Veď to potvrdzujú samotné blogy- poväčšine od autora "pokus". Sestry sa snažia tváriť, že je všetko akože vporiadku len do tej miery, do akej sa dá. Často musia improvizovať, len aby sa v navjyššej možnej miere vyhli problému. Sú medzičlánok medzi poskytovateľom ZS a pacientom. Prijímajú tlaky z oboch strán. Verte mi, nie je to ani zďaleka jednoduché. Ako majú byť cieľavedomé, sebavedomé, hrdé na svoje povolanie, tešiť sa z práce, ktorú robia? Myslím, že je to takmer nemožné. Mnohé túto prácu vykonávajú, lebo ich toto poslanie napĺňa. O takých však málokto napíše blog. Negatívne informácie, škandály, nešťastia- sme tým kŕmení denne. Médiá, naše okolie, chmúravé tváre ľudí na ulici nám natláčajú podprahové vnemy negatívneho charakteru na každom kroku. Nie sme teda schopní si ľudský a ochotný prístup už ani všimnúť. Nepíše sa o tých, ktorí "robia zázraky na počkanie".

Máme regulované povolanie zdravotná sestra s možnosťou študovať ošetrovateľstvo na vysokých školách. Chceme byť európski, svetoví, "trendy". No ak nemáme zabezpečené základné požiadavky, podmienky a bezpečnosť pri práci, nie je možné, aby úroveň v ZZ stúpla a pacient bol spokojný. A hlavne vyliečený! Môže to ísť iba "dolu vodou".

Je to v nás Slovákoch. Chýba nám snáď hrdosť a zodpovedný prístup. V zahraničí sme "hviezdy". Ale prečo? Lebo sa nemusíme zaoberať vecami, ktoré sú tam vonku samozrejmosťou. Máte určité spoločenské postavenie, legislatívu, podporu verejnosti. V tejto konkrétnej veci nám neostáva nič iné, len sa pozrieť do zrkadla a opýtať sa každý sám seba: čo som urobil pre to, aby sa veci zmenili k lepšiemu?

Je to na každom z nás!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?