Koľko stojí ľudskosť

Autor: Beáta Grešš Halász | 25.8.2013 o 9:00 | (upravené 25.8.2013 o 9:38) Karma článku: 18,99 | Prečítané:  29544x

Niekoľko ročná prax ako sestra pri lôžku na Slovensku. Niekoľkoročná prax ako sestra pri lôžku v zahraničí. Stala som sa pacientom v zahraničí na týždeň: rodila som cisárskym a tak som v nemocnici musela ostať dlhšie. Sestry sa nezastavili. Laktačná sestra bola “na roztrhanie”.  Evidentne zohratý kolektív, správali sa veľmi profesionálne- aj voči sebe. Vľúdne slovo a úsmev nechýbali. Atmosféra vynikajúca. Ako pacient som sa cítila naozaj veľmi komfortne. A hlavne bezpečne! Konečne doma. Vôňa Slovenska- je to niečo typické, čo mi tam “vonku” tak chýbalo. Rodina ma obklopuje a ja som šťastná, že som s nimi. Aj tu som sa po pár mesiacoch stala pacientom, keď moja situácia vyžadovala operáciu. A tu začína príbeh:

Tá pani za okienkom v prijímacej kancelárii si ma "akože" vôbec nevšíma. Je tam nápis "PRIJÍMACIA KANCELÁRIA, INFORMÁCIE NEPODÁVAME!".  Stojím a dívam sa na ňu, čakám, kedy namiesto do monitora sa so štipkou ochoty pozrie trošku aj na mňa. Stále čakám...asi si myslí, že chcem informácie...áá konečne: "Nech sa páči!", hovorí stroho.

"Dobrý deň, na príjem. A toto je dočasný doklad vydaný poisťovňou, stále čakám na kartičku poistenca.", odovzdávam papiere.

"A TOTO JE ČO!?", opýtala sa ma nepríjemným tónom.

Musela som aj ja pritvrdiť: "Náhrada za kartičku. Dátum platnosti je v dolnej kolonke!TU!"

Bez slova mi odovzdala vytlačené dokumenty a jej tvrdý pohľad znova spočinul na monitore počítača.

Nóó, tak vitaj v realite! Čo ma to tam hore na oddelení ešte čaká?

Na ambulancii som mala byť o pol ôsmej. Stalo sa tak. Na oddelenie som sa dostala asi tak okolo deviatej. Sestrička mi oznámila, že majú raňajky, a potom ešte nemajú pre mňa posteľ, asi tak do jednej poobede, takže pre mňa to znamená "voľná zábava". Trošku ma to prekvapilo. Ako pacienta i ako profesionála ma ihneď napadali otázky: čo s takým pacientom, čo prišiel z Humenného, má bolesti, má aj iné ťažkosti, ťažko sa mu sedí, a čo ak by sa mi niečo medzitým stalo, kto by bol za to zodpovedný, atď. V bufete som si dala studený džús, aby som sa schladila. Asi preháňam. Asi by som mala pribrzdiť. Nedramatizuj!- povedala som si.

O jednej som ešte nemala voľnú posteľ. Pacientka, na ktorej miesto som mala ísť, nemala ešte výsledky z krvi, ktorú sa jej rozhodli na poslednú chvíľu zobrať.  Včera jej povedali, že ráno ide domov. Manžel si vybavil v práci voľno, aby pre ňu mohol prísť (asi 120km). Od rána čaká na telefóne. Pani mi referuje: "tu je bordel!" a líči mi jej zážitky z pobytu. Je mi z toho smutno. Nestačím sa čudovať, ale ešte stále si hovorím: ľudia sú rôzni a majú tak rôzne predstavy a očakávania. Snáď to nie je až také zlé.

Líham si konečne na posteľ- v tej horúčave sa ani nič iné nedá robiť, len nehybne ležať. Staré okná, namiesto žalúzií natiahnuté plachty, zastaralé zariadenie, 40 ročné postele- nič sa za tie roky nezmenilo. Tu zastal čas!

Čakám, že lekár príde a vysvetlí mi výkon dopodrobna, lebo mi to nie je celkom jasné. Prišiel na vizitu. Dostalo sa mi len strohé "s vami sa vidím zajtra ráno" a už ho ani nebolo.

Pacientky mi na izbe  líčia svoje zážitky a pocity z pobytu. Neodlišujú sa od tých, čo som už dnes počula od pani, ktorá  tu ležala predo mnou. A sú ešte horšie.  "Sestra mi nevedela nájsť žilu, už ich mám značne rozpichané vzhľadom na chemoterapiu a nespočetné odbery. Zabolelo ma to a nekontrolovane som cukla rukou. Sestra sa naštvala, vytiahla ihlu, vyletela z izby a medzi dverami naštvane odsekla- Ja nemôžem za to, že máte otrasné žily! - a tresla dverami! Ja som už čo- to zažila, ale toto je najhoršie oddelenie, na akom som kedy bola. Sestry su hrozné! Prepáčte, viem, že nie je sestra ako sestra, ale tieto sú naozaj hrozné! A ešte by chceli zvýšenie platov. Za toto?!" , posťažovala sa prvá pani. Opýtala som sa jej, či to nechce oznámiť kompetentným, ale povedala mi, že nechce, lebo sa obáva, že sa sem bude musieť niekedy ešte vrátiť a čo potom. Už len dva dni a ide domov. To vydrží. A ak bude môcť, tomuto oddeleniu sa vyhne oblúkom. V zápätí vyšla sestrička z inej izby s odobratou krvou v ruke. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby ihla nebola obnažená. Keby vyletel niekto z iných dverí...Rukavice, emitné misky, alebo nejaké tácky neboli bežnými na tomto oddelení.  A bolo tu mnoho iných zvláštností.

Ráno som dostala Clexane,  osprchovala som sa, o ôsmej mi pichli premedikáciu a ja som vedela, že už tá ma odpáli. Pamätám si ešte, ako ma ošetrovateľ sám ťahá do výťahu na tej nešťastnej posteli. Hovorím mu, že toto je ako v posilňovni, že sa namakajú s týmito starými haraburdami. S uznaním mi prikývol a potom si už iba matne pamätám cestu vo výťahu.

Prebrala som sa o  desiatej. Tiekla mi infúzia PlasmaLyte 500ml. Bola som unavená a chcelo sa mi spať. Prišla moja mama  uistiť sa, či som v poriadku. Znova som zaspala. Zobudila som sa okolo druhej. Mala som bolesti a pýtala som si analgetiká. Dostala som injekciu, ktorá príjemne zabrala . PlasmaLyte stále visela. Okolo piatej som mala ďalšiu návštevu. Pamätám si neskutočný smäd. Sestrička ma upozorňuje, aby som ešte sama nevstávala, a že už môžem piť. Manžel mi pomohol do sedu, no o pár sekúnd mi prišlo nevoľno. Stihla som akurát tak namočiť pery.  Vonku je ešte stále asi 30°C, peklo... O ôsmej dotiekol PlasmaLyte.  Konečne! Alebo...aspoň nejaké tekutiny!

Ráno som bola ubolená a poprosila som sestričku o injekciu od bolesti. Tá mi však povedala, že ich na oddeleni nemajú, že si už museli dnes ráno požičať z iného oddelenia, a že si mám pýtať od dennej služby. Toto nepotrebuje komentár! Chcem len dodať, že chápem pozíciu sestry, ale vadí mi celý princíp. A trošku aj neprofesionalita.  Nakoniec som dostala injekciu o desiatej.

Moja druhá, inak velmi veselá spolupacientka, mi tiež potvrdzuje, že keby vedela, tak sem nevkročí. Ale že asi ten personál je veľmi nespokojný a tak sa potom aj k pacientom správaju. Len ju mrzí, že trpia nevinní. A že keby toto vedela, tak by žiadnu petíciu sestier pre zlepšenie zdravotníctva vrátane zvyšovania platov vtedy nepodpisovala. A tiež nechce dávat všetkých do jedného vreca, ale tento pobyt ju sklamal a zobral všetky ilúzie o lepšom zdravotníctve.

Pri rannej vizite mi lekár oznámil, že môžem jesť kašovitú stravu. Prvé sústo som dostala o šiestej večer. Ani toto nepotrebuje komentár. Bola som vyčerpaná a hladná. Krupica ma potešila.

Dnes idem domov. Už sa teším. O piatej ráno dostávame teplomere. Prvýkrát! Dostávam Clexane?  Ale veď včera som ho nedostala...nechápem. Ale  už sa ani nepýtam, lebo dnes ráno bola sestrička značne nepríjemná.  Modrina meniaca farby na ramene ešte týždeň  po tom Clexane bola dôkazom. Potom mi vyťahovala kanylu zo žily. Nemala pripravený vatový tampón, avšak nejaký našla vo vrecku. Snáď nebol už použitý! Zapálená žila bolela ešte týždeň. Tú krv zo zeme a umývadla som poutierala.

Konečne doma! Premýšľam a vybavujem si, čo som práve zažila. Som sklamaná! Ako pacient, ale aj ako sestra.  Podmienky sú zlé, priam katastrofálne- zariadenie nemocníc sa nezmenilo. Bolo už zastaralé pred niekoľkými rokmi, keď som odišla. Ale to by sa dalo všetko relatívne zvládnuť, keby sa človek cítil ako človek, nie ako číslo, výkon, alebo hocičo podobné. Ani z profesionálneho hľadiska to nebolo ono. Ale najviac ma sklamal prístup profesionálov. PROFESIONÁLOV! Lebo pekné slovo, úsmev, či ľudskosť majú obrovskú hodnotu pre bezbranného pacienta, ktorý sa cíti čiastočne či úplne závislý na PROFESIONÁLOCH! Chce im dôverovať, ale oni mu nedajú príležitosť. Je to všetko o ľuďoch? Alebo o platoch, ktoré sú naozaj nízke? Ale potom koľko stojí ľudskosť??

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?